27.8.2010
Praha
Vážený zástupca ČD,
Vlakom jazdím rada a pomerne často hlavne preto, že je to pohodlné. To, že sa vykoľají vlak je možné a meškanie vlaku z takéhoto důvodu je ospravedlniteľné. Avšak to, ako prebiehalo riešenie takejto situácie dňa 3.7.2010 na linke Praha – Košice je nanajvýš neprofesionálne. Rada sa s Vami podelím o svoje zážitky z cesty:
Vlak odchádza z Prahy na čas. Paráda, to som ani nečakala. Sme v Olomouci a rozhlas oznamuje, že tu budeme stáť asi 60 minút. Ľudia v kupé majú nervózne poznámky. Prečo tak dlho… Keby tak vedeli čo ich čaká…
Po 30 minútach sa hlas ozýva znovu, tentokrát oznamuje, že všetci cestujúci majú opustiť vlak a presunúť sa k autobusom. (Ale kam? Netuším, v Olomouci som nikdy nebola tak iba slepo nasledujem dav a ťahám svoje kufre. Stretávam starkých súperiacich s ťažkou batožinou a malého chlapca ťahajúceho kufor rovnako veľký jako je on sám ako nasleduje matku, ktorá nesie jeho malého súrodenca a na pleci sa jej hojdá obrovská cestovka. Keby som mala voľné ruky pomohla by som jej, ale mám čo robiť aby som sa sama odniesla.)
Ďalšia otázka je, kedy daný autobus odíde? (Stihnem si ešte odskočiť?) Ale nikto mi nevie dať odpoveď. Na autobus čakám už 2 hodiny. Je obed a slnko neskutočne pripeká. Konečne sa objavuje „zodpovedná osoba.“ Koordinátor nás všetkých, ktorí cestujeme do Košíc nasmerováva na jedno miesto, kam podľa všetkého príde autobus, ktorý nás odvezie do Přerova, kde nás má čakať vlak. A tak zas čakáme. Kde je Přerov? Ako ďaleko to je? Koľko času strávim v preplnenom autobuse? Asi po 20 minútach prichádza. Po pol hodine cesty vchádzame do danej dediny a ťaháme batožinu do budovy železničnej stanice, kde nám ďalší šok pripravuje zástupca železníc, s oznamom, že musíme znovu nasadnúť do autobusu smer Brodek u Přerova, kde bude vlak. (Bude alebo nebude? Strácam dôveru v takéto slová.) Bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia sa dotyčný radšej stráca za dverami s nápisom „Zákaz vstupu.“ A tak sa s kuframi opäť presúvame do autobusu, ktorý po pár minútach konečne štartuje a vezie nás do Brodeku. Poznávam cestu okolo. Tadiaľ sme prišli. Vraciame sa? Prichádzame do Brodeku. Vidím vlak a nastupujem ako všetci naokolo. Konečne! Nikto však nevie, kedy sa pohne. Neďaleko vidím bufet, ale stihnem si kúpiť nejaké občerstvenie? Radšej vydržím. Po asi hodine a pol vyhráva smäd. Nemám na výber, voda došla, musím to risknúť. Sú to nervy. Čakám v rade a modlím sa, aby vlak neodišiel bezo mňa. Za 80 korún kupujem vodu a jedno pivo. Bežím späť do vlaku. Už je dobre, som zas vo vlaku, ktorý sa konečne hýbe. Možno dorazím domov ešte pred polnocou… Po chvíli sa vzdávam svojej nádejnej myšlienky. Vlak sa veľmi neponáhľa, pohybuje sa rýchlosťou amatérskeho cyklistu. Je mi ľúto, že moje plány na sobotu večer musím zrušiť. Nevadí, budem doma celý týždeň tak si to vynahradím…
Začínam byť hladná. Nemám už žiadne jedlo, ale napadá mi, že tento vlak by mal mať reštauračný vozeň. Z posledného vagónu podnikám výpravu smerom k lokomotíve s vidinou večere. Stop! Predomnou je už iba autovagón. Výprava skončila! Žiaden reštauračný vozeň! Skleslá sa vraciam do posledného vagónu a dúfam, že ma medzitým nikto neokradol. Neokradol, našťastie! Presviedčam samú seba, že nie som hladná ani smädná (pretože aj voda už dochádza.) Zmierujem sa s osudom a vyčkávam Košice.
Okolo 11 v noci vlak zastavuje v stanici Žilina. „Konečná, prosíme vystúpte!“ Konečná?! Ja cestujem do Košíc! (Taký bol aspoň môj plán.) V stanici nie je žiadne miesto kde by sa dalo kúpiť niečo pod zub či nejaká voda. Veľmi sa nevzďaľujem od budovy stanice, pretože sa tu pohybujú podozrivé typy. Najbližšie spojenie do Košíc: Odchod asi 2:15. Nemám slov iba slzy na krajíčku… Podľa všetkého tu strávim o hlade a smäde ďalšie tri hodiny. Pri pokladni si vyzdvihujem potvrdenie o meškaní vlaku, avšak ani zďaleka tam nie je započítaný celý čas meškania, pani tam vraj nemôže napísať viac… Neriešim to, som hladná, smädná a vyčerpaná. Sadám si na kufor a čakám čo príde. Asi o štvrť na 1 je pristavený vlak, ktorý nás vezie do Košíc. Volám rodičom, ktorí kvôli môjmu meškaniu nešli spať, že už sa blížim, aby ma prišli počkať na stanicu. Po 16 hodinách cesty som konečne doma!
V nedeľu sa zobúdzam o 3 poobede. Pol dňa v háji, ale tak čo.. Aspoň som sa vyspala. Okolo 6-tej sa začínam cítiť zle. Nemôžem jesť a zvraciam. Znovu si líham do postele a snažím sa odolať nutkavým pocitom na zvracanie. O 11-tej to stále trvá, je mi zle a nie som schopná vypiť ani pohár vody. Ťažko sa mi dýcha. O pol 12-tej moja zúfalá mamka volá pohotovosť. „Môže to byť úpal alebo dehydratácia.“ Konštatuje privolaný saniťák. (Úpal? Dehydratácia? Kde som k tomu mohla prísť???! Ticho preklínam železnice, ktoré si nedokážu vyškoliť ľudí v obore krízový manažment.) Nakoľko nie som schopná sa hýbať, odmietam možnosť prevozu do nemocnice a odhodlávam sa prežiť noc v horúčke s nádejou na lepší zajtrajšok. Ráno mi je stále rovnako, nasilu pijem nejakú vodu ale stále nejem. Mamka si berie voľno aby sa o mňa mohla starať. Takto prežívam svoju dovolenku a v sobotu, ešte s miernou nevoľnosťou, cestujem späť do Prahy.
Týmto sa chcem Českým dráham poďakovať za „príjemne“ strávený čas!
Rada by som dala železniciam druhú šancu, preto Vás žiadam, aby ste sa týmto prípadom zaoberali, prehodnotili vzniknutú situáciu a jej riešenie a zlepšili svoje služby. Pripomínam potrebu INFORMOVAŤ cestujúcich, pretože v priebehu celej cesty nám nebol nikto k dispozícii, koho by sme sa mohli opýtať čo sa bude diať, potrebu zabezpečiť VODU a OBČERSTVENIE!
Ďakujem, že sa týmto listom budete zaoberať.
S pozdravom
Marta Štolfová
/marta.stolfova@gmail.com/
Nevylučujem zverejnenie tohoto listu na internetovom blogu či v dennej tlači.
O prípadnom zverejnení Vás budem informovať na e-mailovej adrese: charta@cd.cz
